wingfung

KONEČNE! Ugh, možno by som tej knihe dala aj dve hviezdičky, ale je to Richelle a ja nejako nemám to srdce ohodnotiť to až takto zle. A napokon tých posledných sto strán ma aj viac-menej bavilo, keď som si k tomu konečne sadla a čítala s presvedčením, že od toho nevstanem, kým to nedám dole. Ale inak ma tá kniha celkom ničila. Pri Bloodlines som to brala ešte ako rozbeh, bola som celkovo hlavne nadšená, že sa stále môžem vrátiť do svojho obľúbeného sveta VA. Počas Golden Lily by som zrejme tiež trpela, ak by sa tam neobjavil Dimitri a nerozjasňoval svojou prítomnosťou moje dni. Ale Indigo Spell... To bolo utrpenie vzhľadom k tomu, ako veľmi zažratá som bola do VA kníh. Chýbal mi tam nejaký výraznejší dej a zápletka alebo aspoň vyvrcholenie, ktoré by mi vyrazili dych a vyvolali vo mne aspoň nejaký pocit nadšenia. Všetci sme si hádam zvykli, že Richelle nekladia ani tak dôraz na zápletky jednotlivých dielov ako skôr na celkový príbeh, ale toto bolo až príliš nemastné-neslané. Ak to porovnám s veľkoleposťou Shadow Kiss, tak Indigo Spell by sa malo skrútiť do guľôčky a zaliesť pod najbližšiu posteľ, také bolo malinké a nevýrazné. Ústredná zápletka s čarodejnicami bola celkom zaujímavá, no nie som si istá, či bola aj dostatočne zaujímavo podaná. Prevažnú väčšinu knihy sa tam iba striedali dookola tie isté sćény: rozhovor s Terwilligerovou, trénovanie kúziel, rozhovor s Adrianom, pátranie po Marcusovi a sem-tam sa tam objavili aj ďalšie postavy: Eddie, Jill, Angeline, Trey... zohrávajúci absolútne nepodstatnú úlohu. Neverím, že by sa tam tá učiteľka mohla vyskytovať ešte častejšie a ak by aj áno, asi by som to nebola schopná dočítať - tak nehorázne nezaujímavú postavu som už dlho nezaregistrovala. A Marcus... neviem, čo mal byť Marcus, ale vôbec na mňa nezapôsobil a tiež hrozne otravoval. Všetko to tam ako slniečko presvetľoval Adrian, samozrejme, ale ani on nedokázal dostatočne zahnať tie mračná nudy a opakovania sa tých istých okamihov na dostatočne dlhú dobu. Navyše mi ho bolo nehorázne ľúto, pretože mi pripadal iba ako bábka v rukách Sydney. Sydney povedala skoč a on skočil. A aj keď ho urážala a vyhadzovala mu niečo na oči, no vzápätí zistila, že potrebuje, aby skočil, on aj tak ihneď skočil. Jeho pomoc ochotne prijímala, ale veľmi rýchlo sa začala správať ako mrcha, keď prišlo na dôvod, prečo to pre ňu všetko robí. Na jednej strane sa dá pochopiť, prečo bola Sydney vždy taká ostražitá, veď to, čo jej celý život vštepovali do hlavy, sa nedá zahnať len tak behom dňa. Ale tým, že sa ním najprv nechala ošahávať a potom si odrazu zakaždým spomenula, že to nie je správne a vmietla mu to do tváre, na ňu teda dobré svetlo v mojich očiach nevrhalo. A naňho tiež nie. Plus, tá mágia! Ugh, taký nezáživný súboj som už dlho nečítala. Tak možno aby som to zrhnula, keďže zatiaľ to pôsobí asi tak na jednu hviezdičku: IS je pre mňa zatiaľ najslabší diel série (snáď mu tento titul Fiery Heart nevezme), ale stále je to Richelle. Jej štýl písania je ohromný a v pozadí sa dajú cítiť stopy a náznaky toho, kam smeruje celá séria - a ja ešte stále verím, že na nás v závere vytiahne niečo veľké. Je tam množstvo záhad, ktoré treba rozlúštiť, vzťahov, ktoré treba urovnať, a ja budem rozhodne pritom, ako sa to bude diať. Možno s niekoľkomesačným oneskorením, ale dozviem sa to.

2020-12-13 07:40